image

Pravda vychádza na povrch, hoci po stáročiach
Židovské písmo je jedno z najmladších systémov písma

Odkazy: Odkaz 1

Otázka vzniku písomnej kultúry na Rusi – kde pôvodom patrí aj naše územie – je dodnes záhadou a predmetom vážnych sporov. Paradoxne sa za jednu zo základných oficiálnych foriem používa cirkevná verzia. A hľa, takto ju vyjadril – za všetkých kresťanov – „Najsvätejší“ Patriarcha Moskovský a celej Rusi Kirill (Cyril) 21. septembra 2010 počas svojej prvej návštevy Ďalekého východu vo svojej funkcii pre televízny kanál Rossija:

„Pravoslávna Cirkev uchováva vo svojej histórii, vo svojom Dedičstve dôležité mená svätých, apoštolom rovných Cyrila a Metoda. V určitom zmysle sme my cirkev Cyrila a Metoda. Oni vyšli z osvieteného grécko-rímskeho sveta a prišli kázať Slovanom. A kto to vlastne boli Slovania? To sú barbari, ľudia hovoriaci nezrozumiteľným jazykom, sú to ľudia druhej triedy, v podstate zvieratá. A hľa, k nim prišli osvietení muži, priniesli im svetlo Kristovej pravdy a urobili niečo veľmi dôležité – začali s nimi hovoriť ich jazykom, oni vytvorili slovanskú azbuku, slovanskú gramatiku a preložili do tohto jazyka Slovo Božie“.

Hoci to je nové vyjadrenie, všetko pochádza zo starého a prežitého:

„Slovania sú ponímaní ako etnickí bastardi, neschopní prijať a niesť veľké dedičstvo Árijskej rasy, ba celkovo Slovania sa nehodia na to, aby boli nositeľmi kultúry. Oni nie sú tvorivý národ, sú to štandardné zvieratá a nie osobnosti, absolútne neprispôsobiví na rozumovú činnosť (P. J. Göbbels, 1942, „Denníky“).

Tu vidíme, že začiatkom 21. storočia majú niektorí ľudia stále nesprávne predstavy o slovanskom svete. A ešte sa to dokonca prenáša v takýchto pomýlených interview.

Toto sa deje vďaka tomu, že do vedeckej komunikácie prenikli mylné informácie. Takto sa napríklad tvrdí, že „Cyril a Metod“, slovanskí buditelia, vytvorili slovanský jazyk, boli hlásatelia kresťanstva, prví preložili bohoslužobné knihy do slovanského jazyka. Ale – ako je známe lingvistom – „slovanský jazyk“ neexistuje; existuje skupina, alebo inak rodina slovanských jazykov. Cyril a Metod nemohli urobiť preklad do všetkých slovanských jazykov, pretože tieto jazyky vyžadujú preklad aj medzi sebou. Všimnime si tento protiklad.

„Vo vede neexistuje jednotný názor v otázke toho, v akom jazyku Cyril a Metod vytvorili Hlaholiku alebo Cyriliku (väčšina vedcom predpokladá že Hlaholiku)“.

A toto je druhé protirečenie cirkevnej teórie podľa toho istého historika:

„Cyrilika je jedna z dvoch slovanských abecied. Volá sa podľa osvietenca zo stredu 9. storočia, Cyrila. Väčšina vedcov... predpokladá, že Cyril zostavil Hlaholiku.

Brokhaus a Efron opakujú:

„Otázka o tom, akú azbuku vynašli bratia pre Slovanov – Hlaholiku alebo Cyriliku – je sporný“ a upresňujú: „Jazyk prekladu bol podľa väčšiny bulharským nárečím, ale môže byť aj nárečím panónskych Slovanov“.

A lingvista M. Fasmer je solidárny:

„Cyrilika je názov vynálezu Cyrila – hlaholickej abecedy“.

Súčasní vedci – odborníci sa staroruské systémy písma – sú jednohlasní: Cyril objavil pre západných Slovanov Hlaholiku.

 

Otázka o Cyrilike ostáva otvorenou. Cyril „vytvoril prvú cirkevnoslovanskú azbuku“ r. 863, ale najstaršie „cyrilické“ nálezy sa datujú o storočie neskôr: starobulharské – nápis Mostiča (10. storočie), nápis cára Samuila (r. 993), nápis Ivana-Vladislava (r. 1016); rukopisy z 11. storočia. Toto je tretie protirečenie.

Je zosilnené tým, že k dnešku bolo objavených viac ako 1.000 na brezovej kôre písaných gramôt v jedenástich mestách Starej Rusi: Novgorod, Stará Rus, Toržok, Smolensk, Vitevsk, Mstislav, Tver, Moskva, Stará Riazaň, Zvenigorod Galický, ktoré sú umiestnené ďaleko od centier pravoslávneho kresťanstva tých čias – Byzancie, Kyjeva, Bulharska, Slovenska. Toto je štvrté protirečenie.

Piate protirečenie cirkevnej teórie je v tom, že rané gramoty boli napísané v 11. storočí, t.j. pred príchodom kresťanov: v Novgorode to sú gramoty č. 89, 90, 123, 245, 246, 247, 427, 428, 526, 527, 590, 591, 593, 613, 733, 753, 789, 903, 905, 906, 908, 909, 910, 911, 912, 913, 914, 915, v Starej Rusi tiež č. 915, kde ich existuje spolu 13, čo spolu tvorí 41 gramôt. Najmladší dátum je rok 1025, najstaršia je z r. 1100.

Jednako Novgorod bol pokrstený až v 12. storočí, preto 95% gramôt je hospodárskeho obsahu. V podstate neexistujú kresťanské gramoty, čo je šieste protirečenie.

Siedme je v tom, že začiatkom 11. storočia novgorodci písali svetským adresátom, ktorí sa nachádzali ako v meste, tak aj na dedine, či v druhých mestách. Akademik A. A. Zalizniak potvrdzuje, že „tento prastarý systém písma bol veľmi rozšírený... Táto písomná kultúra bola rozšírená po celej Rusi“. Už na samom počiatku 11. storočia celý ruský národ slobodne písal a čítal – „prečítanie gramôt na brezovej kôre zavrhlo ten predchádzajúci predpoklad, že v Starej Rusi boli gramotní iba vzdelanci a duchovenstvo. Medzi autormi a adresátmi listov je nemálo predstaviteľov nižších vrstiev obyvateľstva, v nájdených textoch sú dôkazy praxe učenia sa písania a čítania – azbúk, prepisov, číselných tabuliek, „skúšok pera“. „Existuje gramota, kde je uvedený vek píšuceho – šesťročného chlapca“. Písali prakticky všetky ruské ženy. A. A. Zaliziak hovorí:

„Dnes s určitosťou presne vieme, že značná časť žien vedela čítať a písať. Listy z 12. storočia sú všeobecne o rôznych vzťahoch odrážajúcich slobodnejšiu spoločnosť, na vyššom vývojom stupni, so ženskou spoluúčasťou, než bola neskoršia spoločnosť bližšie k našim časom. Tento fakt vyplýva z gramôt na brezovej kôre nadovšetko jasne“.

A to všetko pritom, že „aj Byzancia, aj Západ boli málo zainteresovaní na hlásaní kresťanstva medzi barbarskými kmeňmi Slovanov“, pretože „to sú ľudia druhej triedy, v podstate zvieratá“ – ako povedal patriarcha Kyrill. A toto je ôsme protirečenie.

Archeológ B. A. Rybakov publikoval unikátne údaje:

„Existuje zakorenený dojem, že cirkev bola monopolom v oblasti vydávania a šírenia kníh; tento názor je podporovaný samotnými cirkevníkmi. Pravda je tu iba to, kláštory a biskupstvá alebo metropolitné dvory boli organizátormi a cenzormi knižného vydávania, často vystupovali v roli sprostredkovateľov medzi zákazníkom a spisovateľom, ale realizátormi boli veľmi často nie mnísi, ale ľudia, ktorí nemali nijaký vzťah k cirkvi. Vykonali sme spočítanie spisovateľov v závislosti od ich pôvodu. Pre predmongolskú dobu je tento výsledok: polovica pisateľov kníh bola svetská; pre 14.-15. storočie platia nasledujúce výsledky: metropoliti: 1; diakoni: 8; mnísi: 28; diakovia: 19; popi (kňazi): 10; „otroci boží“ (t. j. v našom prostredí lepšie zamaskovaný názov „služobníci boží“): 35; potomkovia popov: 4; parobkovia: 5. Podľa nášho preskúmania bolo 63 svetských autorov a 47 cirkevníkov, t.j. 57% remeselníkov-pisateľov kníh nepatrilo k cirkevným organizáciám. Základné formy v skúmanej epoche boli tie isté, ako aj v predmongolskej dobe – práca na objednávku a na trh“.

Toto je deviaty protiklad.

Z tohto vidno, že v Starej Rusi nepísali popi ale ruský národ! Práve preto „obraz Novgorodu zo 14. storočia a Florencie toho istého storočia je značne v prospech ženskej gramotnosti v Novgorode“ (A. A. Zalizniak). Úsilím cirkvi v 18. storočí sa národ stal negramotným. A toto je desiate protirečenie.

 

Uviedli sme iba desať protirečení k cirkevnej teórii o pôvode cyriliky na Rusi. Ak by sme sa podrobne pozreli na život Cyrila, možno ich nájsť nie desať, ale hoci aj dvadsať. Cyril nepoznal ruský jazyk, kvôli vytvoreniu cyriliky bol poslaný na Moravu, cyrilika bola zakazovaná samotnou cirkvou od počiatku svojej existencie, bohoslužby vedené podľa cyriliky boli od počiatku zakazované tiež. Ale toto je hodné samostatného výskumu. Tu rozoberáme etymológiu „cyriliky“, ktorá umožnila cirkevníkom stotožniť ruský druh písomnej kultúry s osobou Cyrila, ktorého v skutočnosti volali Konštantínom.

Na začiatku hľadania zdrojov mýtu „o Cyrilovi – vynálezcovi cyriliky“ sa obrátime na cirkevný zdroj – Biblickej encyklopédii (encyklopedickému slovníku). Jej tretie vydanie je z r. 2005. No prvé vydanie – „Ilustrovaná plná populárna Biblická encyklopédia“ opáta Nikifora uvidela prvý raz svetlo sveta r. 1891 a dodnes predstavuje najlepší pôvodný, t.j. nepreložený, populárny materiál o biblickom texte v Rusku. V r. 1990 bola encyklopédia znovu vydaná ako reprint na základe požehnania vtedajšieho Patriarchu Moskovského a celej Rusi Alexeja II. [po smrti ostal po ňom majetok 4 miliardy dolárov...?]. Okrem spolupracovníkov vydavateľstva na vydaní spolupracovali aj pracovníci Moskovského patriarchátu). Zaujímavé je ale to, že ani cirkevníci 19. storočia, ani cirkevníci moskovského patriarchátu nezahrnuli do materiálov encyklopédie Cyrila a vyprávanie o objave cyriliky pre nich samých.

V druhom encyklopedickom slovníku z tých istých čias (1890 – 1907) je kapitola „Cyril“, v ktorej je uvedený podrobne vyčíslený zoznam: „Cyril, meno niekoľkých svätých a duchovných osôb: sv. otec cirkvi, 315-386; sv. otec (zomrel r. 444); sv. biskup turovský, kazateľ a spisovateľ, 1130-82...; metropolita kyjevsko-vladimírsky od r. 1250...; kazateľ belozerský, 1337-1427...; kazateľ Semionovič Terlecký, biskup lúcky a ostrožský. Zomrel r. 1607...; Lukaris, 1572-1638...“ (Biblická encyklopédia). No „sv. Cyrila“ v nej nenájdete. Iba v článku „Cyril a Metod“ je aspoň spomenuté, že „Cyril a Metod, svätí, rovní apoštolom, nositelia svetla Slovanom“. V článku je povedané, že „r. 862 sa bratia vydali na Moravu aby kázali Slovanom v slovanskom jazyku. Knihy, ktoré bratia priniesli na Moravu sa stretli s nepriazňou latinského duchovenstva. Pápež Mikuláš I. ich povolal na súd do Ríma. A ďalej: „Jazyk prekladu bol bulharským nárečím, podľa názoru väčšiny, alebo nárečím panónskych Slovanov“. Znamená to, že knihy už existovali, ale jazyk nebol ruský.

Tisíc rokov po ich smrti si na budúcich svätých spomenuli a rok 1863 vyhlásila rímska cirkev za „rok slovanského jubilea“ s centrom osláv vo Velehrade (Duchovná beseda, týždenník vydávaný redaktorom Ioannom Jachontovom; Zborník 1863, č. 3, str. 89). V tom istom roku ruská Najsvätejšia Riadiaca Synoda stanovila svätenie oboch svätých na „pamäť zavŕšenia tisícročia od prvopočiatočného osvietenia nášho otcovského jazyka Evanjeliom a vierou Kristovou“ (Chersónske Biskupské Vedomosti, Odesa, 15. apríla r. 1863, č. 8, str. 92). Ale v tej etape ešte Cyril a Metod neboli vynálezcami ruskej azbuky: novovyhlásení svätí boli jednoducho osvietení obracači Slovanov – do kresťanstva. Ďalej, “v Ríme boli kanonizovaní r. 1880“ a po roku 1880 Cyrila a Metoda začala ruská cirkev oficiálne podávať ako „vynálezcov“ ruskej azbuky. Preto Brokhaus a Efron k štúdii „Cyril a Metod“ pridávajú životopisy, ktoré sú datované až po rokoch nasledujúcich za rokom 1880. Predtým týchto „vynálezcov ruskej písomnosti“ ani Rím, ani Ruská pravoslávna cirkev nepoznala.

Je možné, že na uskutočnenie tejto operácie poslúžil súzvuk ruského slova „кирилица“ s jednou bukvou „л“, čo podlieha pravidlám systému ruského pravopisu, ale bez akejkoľvek väzby na zjavenie sa svätého so súzvučným menom „Кирилл“, kde sú dve bukvy „л“. V štúdii „Cyrilika“ („Кириллица“) Brokhausa a Efrona sú použité obe slová, t. j. „кириллица“ aj „кирилица“, ktoré autori Encyklopédie z rokov 1890-1907 doplnili krasorečníckym prívlastkom – „pripisované“. A v slovníku z r. 1940 pod redakciou Ušakova je to isté: „кириллица, кирилица, кирилицы (filol.) jedna z dvoch staroslovanských azbúk“.

 

Metódy filológie nám umožňujú stanoviť správnu podobu skloňovania slova a aj čas jeho vytvorenia. Hovoríme o prípone –ЕЦ, ktorá „je veľmi stará a bola široko známa od začiatkov našej písomnosti. Prvopočiatočná prípona –ЕЦ sa široko a aktívne používala na tvorenie osôb mužského rodu od slovies a druhových prídavných mien. Tieto slová boli vytvorené dávno a teraz sa už netvoria. Prípona –ЕЦ, stratiac agentívny význam stratila schopnosť spájania sa so základmi slovies a začala jednoducho tvoriť nové slová z existujúcich: leninec, nachimovec a pod. (Z. A. Poticha, SÚČASNÉ RUSKÉ TVORENIE SLOV, r. 1970).

Teraz cirkev a celá „ateistická“ veda tvrdia, že výraz „КИРИЛЛИЦА“ pochádza zo slova „КИРИЛЛ“ a prípony –ИЦ(A). Ale takáto metóda tvorenia slov pre túto príponu sa stala možná len nedávno, a to znamená, že slovo КИРИЛЛ ИЦA, pochádzajúce od slova КИРИЛЛ pomocou prípony ИЦ(A) je novovytvorený! Lingvista M. Fasmer v štúdii „Кирилл“ uvádza prvopočiatočný účel ruského písma času gramôt na brezovej kôre, kde je použitý „staroruský tvar КУРИЛОВИЦА (v „Упырь Лихой“, rok 1047)“.

Známe ruské toponymy: КИРИЛКА je rieka v Nižnenovgorodskej oblasti, pravý prítok Sundovika, rieka КИРИЦА a osada КИРИЦЫ v Spasskom rajóne Riazanskej oblasti, rieka КИРЯ je pravý prítok Sury a iné.

Bukva „л“ musí patriť nie k základu podstatného mena, ale je samostatnou príponou –Л–, alebo patrí do skupiny zloženej prípony –ЛИЦ(А). Pomocou nej sa za starých čias formovali názvy osôb podľa činnosti a stavu. Etymologicky sa vzťahujú k základu slovesa minulého času s príponou –Л– + prípona –ЕЦ a už „z názvu osôb mužského pohlavia na –ЛЕЦ– (pri základe prídavného mena) sa tvoria názvy osôb ženského pohlavia s tým istým spôsobom zámeny prípony –ЛЕЦ– za –ЛИЦ(A)“.

Vychádzajúc z tohto v slove „КИРИЛИЦА“ máme príponu –ИЦ(A) doplnenú k prídavnému menu minulého času, tvorenú príponou –Л– (príklad: владел – владелец – владелица; t.j. významovo mal – majiteľ – majiteľka). A tak k prídavnému menu КИРИЛ musí existovať neurčená, dnes zabudnutá forma, napríklad: кирить, кирaть, кирeть, кирять. Ale ak berieme do úvahy spresnenia M. Fasmera, že koreň bol v starom variante КУР, tak u neho nájdeme aj: „КУРАТЬ – nedbanlivo žiť, písať čmáraniny“.

 

Toľko pôvodný článok. V texte je použitých niekoľko citácií, ktoré sú v úvodzovkách. Z dôvodu zjednodušenia celkového textu boli citácie pôvodnej literatúry väčšinou vynechané, ale celý zdrojový text je k dispozícii. Hĺbavejším záujemcom ho zároveň odporúčame na ďalšie štúdium.

Staré slovanské písomníctvo - Cyril a Metod boli vymyslení

Komentáre 0

Zatiaľ bez komentárov. Buďte prvý so svojim komentárom.