image

Koniec devätnásteho a začiatok dvadsiateho storočia bol poznačený nekonečným radom revolúcií, ktoré vypukli po celom svete.
Pokiaľ ich neuvažujeme oddelene, ale ako rôzne epizódy rovnakého procesu, potom je nemožné neidentifikovať jeden vzorec: príjemcom v každom prípade bolo iste Britské impérium.

Odkazy: Odkaz 1

A hovoriť, že Briti nemali s väčšinou z nich priamy vzťah, môže len extrémne krátkozraký a naivný človek. Osvedčené a zdokonalené metódy vedenia informačných vojen devätnásteho storočia boli doplnené ešte prepracovanejšou taktikou podkopávania štátov zvnútra za pomoci tzv. „piatych kolón“ živených v ich hlbinách. Takže to nie je vôbec vynález CIA, ako sa mnohí domnievajú.

  • "Boxerské povstanie" v Číne (1899 - 1901),
  • Anglo-Búrska vojna v rokoch 1899 - 1902,
  • Anglo-Haro vojna v rokoch 1901 - 1902,
  • Britská expedícia do Tibetu (1903 - 1904),
  • Filipínsko-americká vojna (1899 - 1902 / 1913),
  • Občianska vojna vo Venezuele (1899 - 1902),
  • Blokáda Venezuely námorníctvom Nemecka, Veľkej Británie a Talianska s cieľom vymáhania dlhov a náhrady vzniknutých škôd (19) na talianskeho kráľa Umberta I. (1900), amerického prezidenta McKinleyho (1901), generál-guvernéra Fínska Bobrikova, portugalského kráľa Carlosa I. (1908), premiéra Japonska Ito Hirobumiho (1909)
  • Hospodárske krízy: 1901, 1097

To je len neúplný zoznam udalostí zo začiatku dvadsiateho storočia, na pozadí ktorých sa odohrávali tragické udalosti v Rusku a na jeho východných hraniciach.

Porážka v rusko-japonskej vojne? Čo, už zas!?

Situácia vyvolaná Britániou, v ktorej sa Rusko ocitlo, sa ukázala patovou. Nech už sa ruský cár rozhodol akokoľvek, nevyhnutne to viedlo k vojne s Japonskom. Ďalej bolo podľa scenára potrebné urobiť túto vojnu nepopulárnu v očiach obyčajných ľudí a využiť potom ich nespokojnosť v boji proti súčasnej vláde k následnému úplnému rozvalu krajiny. A rok 1904 sa stal takým východiskovým bodom. Obrana Port Arthuru, Cušimská bitka a bitka pri Mukdene boli vyhlásené za porážku Ruskej ríše v rusko-japonskej vojne. Takéto hodnotenie bolo pre marxistov a ich zámorských pánov nesmierne prínosné, a preto sa viac ako sto rokov nikto ani nepokúsil skutočný význam týchto udalostí pre Rusko prehodnotiť.

Gramotný človek veľmi dobre vie, že v bitke vyhráva ten, kto na základe jej výsledkov zlepšil pomer medzi svojimi a cudzími zdrojmi. To znamená, že aj ústup sa môže v skutočnosti ukázať ako víťazstvo, pretože pomer zdrojov sa zlepšil v prospech ustupujúceho. A čo vidíme, keď nestranne hodnotíme „porážku“ Ruska?

Len pri obliehaní Port Arthuru stratili Japonci 110 000 zabitých ľudí, zatiaľ čo ruské straty predstavovali 15 000 vojakov. A pevnosť by nebola dobytá, nebyť zrady jej veliteľa, generála Stoessela, ktorý sa svojvoľne rozhodol vzdať pevnosť a stiahnuť posádku. Vojenský súd zistil jeho konanie zlovoľným a odsúdil ho na smrť. Avšak neskôr, výnosom Nikolaja II., bol Anatoly Stessel amnestovaný a prepustený na slobodu.

Veliteľ japonských jednotiek obliehajúcich Port Arthur, generál Nogi, ktorého dvaja synovia v tejto vojne padli, považoval jeho konanie za krajne neprofesionálne. Sám ako dedičný samuraj požiadal japonského cisára o povolenie spáchať seppuku – slávnostný samovražedný obrad. Ten mu to za svojho života zakázal a Nogi spáchal samovraždu až po smrti svojho panovníka, v roku 1912. To znamená, že samotní Japonci považovali výsledok vojny za porážku, nie za víťazstvo. Tu je to, čo o tom píše japonský historik Shumpei Okamoto:

„Bitka bola krutá a 10. marca skončila víťazstvom Japonska. Bolo to ale extrémne vratké víťazstvo, pretože straty Japonska dosiahli 72 008. Ruské jednotky ustúpili na sever, "udržovali poriadok" a začali sa pripravovať na ofenzívu, zatiaľ čo stále prichádzali ďalšie posily. V cisárskom štábe sa ukázalo, že vojenská sila Ruska bola hrubo podcenená a že v Severnom Mandžusku sa môže objaviť až milión ruských vojakov. Finančné možnosti Ruska tiež ďaleko prevyšovali japonské odhady."

 

Mobilizačný potenciál ruskej krajiny bol teda mnohonásobne vyšší ako japonský, takže mukdenské „víťazstvo“ v skutočnosti podkopalo vojenské možnosti nepriateľa, nie však Ruska. A Rusko by Japonsko bez väčších problémov porazilo, nebyť... Nebyť zrady liberálnej opozície v samotnom Rusku. V krajine do tej doby vyrástli už dve generácie bojovníkov za práva a slobody jednotlivca. A keď by bolo nutné urobiť hoci len jediný krok k porážke Japonska, srdcervúce výkriky o „ponížujúcej hanebnej vojne“ vydesili úrady, popudili revolucionárov a inšpirovali „obrancov ľudských práv“, ktorí chápu slobodu ako nezodpovednosť, beztrestnosť a možnosť slobodne odísť na Západ.

Tu je, čo napísal K. D. Balmont potom, čo sa mu splnil sen a monarchia v krajine prestala existovať:

„Za cára som sa neobťažoval s cudzím pasom, keď som chcel ísť do Francúzska alebo Španielska. Jednoducho som podal žiadosť v dome generálneho guvernéra a o niekoľko dní neskôr som dostal pas. V sovietskom Rusku na to bolo potrebných šesť mesiacov. Tí lupiči, ktorí teraz sedia v Kremli a v zlodejsky zabavených moskovských domoch už dávno premenili všetko ruské obyvateľstvo na otrokov a obnovili nevoľníctvo s pripútanosťou k tomuto miestu. Dostať sa zo sovietskeho Ruska do zahraničia bol zázrak a tento zázrak sa prihodil mne."

 

Ako sa hovorí, ani ubrať, ani pridať. Takí „demokrati“ z piatej kolóny boli vždy spoľahlivou oporou pre agresorov a práve vďaka nim bola revolúcia v roku 1905 v Rusku možná. Revolúcia, ktorej plody zberáme dodnes, keď krátka pamäť nám nedovoľuje robiť paralely a vyvodiť smrteľne jednoduchý záver, že totiž „Krvavá nedeľa“ bola predlohou všetkých moderných „farebných“ revolúcií. S ich pomocou sú zvrhávané legitímne vlády po celom svete aj dnes.

Teraz je už s istotou známe, že cár bol počas tých strašných udalostí v Cárskom Sele a dostával informácie v značne skreslenej podobe z úst osoby spojenej s esermi. Čítajte - agenta zahraničnej rozviedky. Nikolaj sa nemohol vzdať a nedal ani rozkaz strieľať do demonštrantov. O tom, čo sa stalo, bol informovaný, až keď už bolo neskoro čokoľvek meniť. Večer 9. januára 1905 si Nikolaj II. zapísal do svojho denníka:

„Ťažký deň! V Petrohrade došlo k vážnym nepokojom v dôsledku snahy robotníkov dostať sa do Zimného paláca. Vojaci museli strieľať v rôznych častiach mesta, bolo mnoho zabitých a zranených. Pane, aké je to bolestivé a ťažké!"

Druhá vlastenecká vojna

Posledný ruský cisár vtedy nevedel, že tento deň sa stane iba prológom budúcich krvavých udalostí. Keď kolektívny Západ vidí, že impérium je stále silné, použije na logické vyriešenie dlhodobú prácu zameranú na vytvorenie vnútorného nepriateľa v Ruskej ríši. A to nie je len „piata kolóna“, ale v skutočnosti západná výspa ríše, jej časť – Nemecko.

Na prvý pohľad sa toto tvrdenie môže zdať absurdné, ale svoj pohľad upresním. Faktom je, že dnes si už len málokto pamätá, čo vlastne v Rusku nazývali onou vojnou, ktorej sa neskôr hovorilo „prvá svetová“. Vo verejnej doméne je stále menej hmotných dôkazov rovnakého veku ako udalosti z roku 1914. Tu je len jeden z nich:

Na jednej strane niet pochýb, prečo sa jedná o „druhú vlasteneckú vojnu“, ale ak si pamätáte na prvú vlasteneckú vojnu, ktorá sa odohrala o storočie skôr, a na závery, že „vlastenecká“ je synonymom pre slovo „občianska“, potom vyvstávajú otázky. Je možné, že Nemecká ríša zaútočila na Ruské impérium a my v tom prípade hovoríme o možnej vojne v rámci jednej vlasti ? Je!

Áno, formálne na začiatku vojny (24. júla 1914) boli v Európe štyri ríše: ruská, nemecká, rakúsko-uhorská a britská. Ale neraz sme mali možnosť sa presvedčiť, že štáty často existujú len pre svojich občanov a poddaných a skutočné hranice rozdeľujúce sféry vplyvu panovníkov nijako nesúvisia s nakreslenými čiarami na politických mapách. Pozrime sa na celý názov titulu ruského cára:

„Z pominuteľnej Božej milosti Nikolaj II., imperátor a samovládca celej Rusi, Moskvy, Kyjeva, Vladimíru, Novgorodu; cár Kazane, cár Astrachane, cár Poľska, cár Sibíri, cár Chersonesu Tauridského, cár Gruzínska; panovník Pskova a veľkovojvoda litovského Smolenska, Volyne, Podolska a Fínska; knieža Estlandský, Livónsky, Courlandský a Semigalský, Samogitský, Belostokský, Korelský, Tverský, Jugorský, Permský, Vjatský, Bulharský a ďalších; knieža a veľkoknieža Novgorodu dolnej krajiny, Černigovský, Riazanský, Polotský, Rostovský, Jaroslavský, Belozerský, Udorský, Obdorský, Kondijský, Vitebskský, Mstislavský a vládca všetkých severných krajín; a panovník Iverska, Kartalinska a Kabardinskej krajiny a oblastí Arméska; Čerkaských a Gorských kniežat a ich dedičný panovník, pán Turkestanský; dedič Nórsky, vojvoda Šlesvigov-Holštajnský, Stormarnský, Dietmarský a Oldenburgský a tak ďalej, a tak ďalej, a tak ďalej.“

 

Po prvé, prítomnosť tatárskych titulov ako Udorský a Obdorský priťahuje pozornosť.

Po druhé vidíme, že Nikolaj je, ako sa ukázalo, „vojvoda zo Šlesvigov-Holštajnských, Stormarský, Dietmarsenský i Oldenburgský atď atď...“. To všetko sú kniežatstvá ležiace na území dnešného Nemecka, Rakúska a Dánska. A ono atď. obsahuje Luxemburské kniežatstvo, kam vtrhli nemecké vojská, ktoré 1. augusta 1914 vyhlásili Rusku vojnu.

A toto je okamih pravdy. Práve preto, že Luxembursko bolo súčasťou Ruskej ríše a bolo napadnuté krajinou, ktorá bola formálne, rovnako ako Anglicko, priateľská - koniec koncov ako v Británii, tak v Rusku boli vládnuce monarchie spriaznené, všetky pochádzali z Oldenburgovcov - Nikolaj nazval vojenskou vlasteneckou. Čo urobili Briti ? Využili túto okolnosť, aby vtiahli Rusko do Dohody a zároveň postavili nemeckú a rakúsko-uhorskú ríšu proti Rusku. A už vtedy bolo všetko predurčené: rozpad Ruskej ríše s prevodom jej práv a území v prospech legitímnych dedičov v súlade s námorným (medzinárodným) právom - Saxe-Coburg-Goths, ktorí si teraz hovoria Windsorovia.

Výsledok pozná každý. Rovnako ako v predchádzajúcej epizóde aj počas revolúcie v roku 1905 zafungovali rovnaké mechanizmy a na vlne nespokojnosti ľudí s „bratovražednou“ vojnou (obyčajní vojaci ruskej a nemeckej armády ešte dobre vedeli, že boli v minulosti jedným národom), začali systematicky valiť krajinu do priepasti ďalšej revolúcia. Ako čertíci z tabatierky sa všade vyrojili intervencionisti – ľudia v kožených bundách a s mauserom v ruke a začali robiť všetko možné pre vojenskú porážku Ruského impéria s následným drancovaním zeme a jej rozdrobením na časti, aby sa bývali spojencami v Dohode mohli podeliť. Boli to menševici a eseri, ktorí ani neplánovali krajinu viesť. Nepotrebovali impérium, chceli len zisk.

Na rozdiel od týchto "vrán" boľševici síce dostali od Západu úplatok, aby zorganizovali revolúciu, ale v ich plánoch bolo zachovanie väčšiny štátu pohromade. Preto považujem za veľký úspech, že sa eserom a menševikom nepodarilo udržať sa pri moci ani rok. Vo februári 1917 sa chopili vlády, ale rýchlo ukázali svoje úplné zlyhanie a už v októbri toho istého roku sa ich konkurenti - boľševici a "strední roľníci" (trockisti) - zmocnili kontroly a začali prijímať núdzové opatrenia, aby zabránili konečnej porážke krajiny.Tak Veľká Tartária zomrela druhýkrát.

Ale táto krajina už má zrejme vo svete takú úlohu – zomrieť a znova sa z popola zrodiť. Čoskoro po skončení druhej vlasteneckej vojny boli všetky ríše, okrem Britov, pochované pod troskami starého sveta. Zdalo by sa, že ide o triumf. Ale nie... Sovietske impérium sa vzbúrilo na troskách Ruského impéria. Očistilo sa od „vrán“, ktoré neskôr dostali meno „stalinistické represie“, a svet opäť prestal byť unipolárny. Ani mazaní Briti nevedia, ako z lekcií histórie vyvodiť správne závery. Bez toho, aby si uvedomovali, že Rusi a Nemci sú v podstate jeden národ, videli v ich existencii iba smrteľné nebezpečenstvo pre vlastný blahobyt. A nezostalo, než - po koľkýkrát už? - ničiť Rusov a Nemcov ich vlastnými rukami. Projekt „Nacistické Nemecko“ začal...

Tentoraz to ale Západu s „piatou kolónou“ nevyšlo. Silný policajný aparát vytvorený v ZSSR, a čo je najdôležitejšie – spoločné ciele a ideológie, podporené hmatateľnými ekonomickými a sociálnymi úspechmi nového štátu, neponechávali vytvorenie nepriateľskej opozície v Rusku žiadne šance. A v dôsledku najkrvavejšej vojny v dejinách ľudstva sa svetu zjavil nový obor – Sovietsky zväz. Jeho základy boli také pevné, že umožňovali jeho existenciu až do konca dvadsiateho storočia. Bohužiaľ už od počiatku boli do jeho konštrukcie vložené prvky, ktoré ho odo dňa založenia viedli k nevyhnutnému krachu.

Úspechy, vďaka ktorým bola ríša nesmrteľná, boli čiastočne dôsledky národnej politiky boľševikov a mnohých špecifických faktorov, ale o ne tu teraz nejde. Hlavné je pre nás uvedomenie si skutočnosti, že svetonázor národov obývajúcich územie Veľkej Tartárie a formovaný po tisícročia, položil mocný základ, ktorý znemožňuje úplné zničenie veľkej krajiny. Princípy rovnakého spolužitia kmeňov a národov, spojených spoločnými ideálmi spravodlivosti, rovnosti, bratstva, zodpovednosti, vzájomnej pomoci a sebaobetovania v mene spoločného cieľa nedávajú najmenšiu šancu na víťazstvo západnej civilizácie individualistov a konzumentov nad východnou komunitnou civilizáciou.

Ale aby sme si tento základ zachovali, musíme pochopiť, že sme nažive len tak dlho, pokiaľ zostaneme civilizáciou východného typu, ktorá vyznáva nadradenosť záujmov spoločnosti, nie jednotlivca. A na to potrebujeme poznať históriu svojej krajiny. Navyše jej obdobie: slávne aj smutné – aby sme sa v budúcnosti nedopúšťali minulých chýb. Odovzdať to, čo nám naši predkovia zachovali, našim potomkom. A je jedno, ako sa zajtra bude naša krajina volať, či Sovietsky zväz, Tartária, Ruská federácia alebo napríklad Skythie, hlavné je vedieť, že kým sme spolu, sme neporaziteľní. To potom znamená, že naši potomkovia majú zaručenú úspešnú budúcnosť. A baškirské, tatárske, čuvašské, ruské, ukrajinské, bieloruské, kazašské deti zo všetkých ostatných kmeňov a národov ríše sa budú hrať spolu bez toho, aby premýšľali o tom, či môžu byť lepší alebo horší kvôli farbe vlasov alebo očí.

Ale tiež treba mať na pamäti, že niekde sú ľudia, ktorí sú schopní nás prinútiť sa pohádať, rozdeliť na republiky a začať sa nenávidieť, aby sme sa stali individualistami, s ktorými sa dá ľahko manipulovať v niečích sebeckých záujmoch. Každý by mal poznať predpisy Džingis-Chána od detstva a nezabudnúť ich až do svojej smrti.

Komentáre 0

Zatiaľ bez komentárov. Buďte prvý so svojim komentárom.